Lingua Latina – cursus communis: Prehľad gramatických pojmov

Základné gramatické pojmy, syntaktické väzby a pravidlá latinského jazyka podľa vysokoškolskej učebnice Lingua Latina – cursus communis.

Paenultimové pravidlo

Pravidlo latinského prízvuku pre troj- a viacslabičné slová, podľa ktorého leží prízvuk na predposlednej slabike (syllaba paenultima), ak je dlhá; ak je predposledná slabika krátka, prízvuk sa posúva na tretiu slabiku od konca.

Reštituovaná výslovnosť

Spôsob výslovnosti latinčiny, ktorý na základe filologických výskumov rekonštruuje skutočnú výslovnosť v jej klasickom antickom období (napr. vyslovovanie písmena c vždy ako [k]).

Dĺžka slabiky polohou

Vlastnosť slabiky, ktorá sa stáva dlhou vtedy, keď za krátkou samohláskou nasledujú aspoň dve spoluhlásky alebo písmeno x (znak pre k+s). Spoluhláska h polohu nevytvára a hláska qu má platnosť jednoduchej spoluhlásky.

Prézentný kmeň

Slovesný kmeň, ktorý sa získa oddelením koncovky -re od infinitívu prézenta aktíva pri I., II. a IV. konjugácii (pri III. konjugácii oddelením -ere); slúži na tvorbu tvarov prézentného systému.

Perfektný kmeň

Slovesný kmeň, ktorý sa získa oddelením osobnej prípony -ī od tvaru 1. osoby singuláru indikatívu perfekta aktíva; slúži na tvorbu tvarov aktívneho perfektného systému.

Supínový kmeň

Slovesný kmeň charakterizovaný znakom -t- alebo -s-, ktorý sa získa odtrhnutím koncovky -um od tvaru supína; slúži na tvorenie tvarov pasívneho perfektného systému.

Konjugácia (coniugatio)

Časovacia trieda pravidelných latinských slovies, ktorá sa určuje podľa zakončenia v infinitíve prézenta aktíva (-āre pre I., -ēre pre II., -ere pre III., -īre pre IV. konjugáciu).

Deklinácia (declinatio)

Skloňovacia trieda latinských mien; latinčina rozlišuje päť deklinácií, ktoré sa rozpoznávajú podľa zakončenia v genitíve singuláru (-ae, -ī, -is, -ūs, -ēī/-eī).

Základ substantíva

Kmeňová časť podstatného mena, ktorú získame odtrhnutím pádovej koncovky genitívu singuláru a ku ktorej sa pripájaním koncoviek tvorí skloňovanie.

Imparisyllaba

Nerovnoslabičné substantíva III. deklinácie so spoluhláskovým kmeňom, ktoré majú v genitíve singuláru o jednu slabiku viac ako v nominatíve singuláru (napr. homō, hominis).

Parisyllaba

Rovnoslabičné substantíva III. deklinácie so samohláskovým kmeňom, ktoré majú v nominatíve aj genitíve singuláru rovnaký počet slabík (napr. cīvis, cīvis).

Datív prospechový (dativus commodi)

Pádové určenie vyjadrujúce osobu alebo vec, na ktorej osoh alebo škodu sa dej koná; do slovenčiny sa prekladá datívom alebo predložkovým spojením s predložkou „pre“.

Datív privlastňovací (dativus possessivus)

Väzba datívu so slovesom esse vyjadrujúca vlastníka osoby alebo veci (napr. Mihi est liber – Mám knihu).

Datív pôvodový (dativus auctoris)

Datív vyjadrujúci pôvodcu (konateľa) deja pri opisnej konjugácii trpnej s gerundívom (napr. Memoria vōbīs exercenda est – Musíte cvičiť pamäť).

Ablatív času (ablativus temporis)

Príslovkové určenie času na otázku „kedy?“, vyjadrené spravidla prostým ablatívom bez predložky pri slovách, ktoré samy osebe vyjadrujú čas (napr. aestāte, hieme).

Ablatív miesta (ablativus loci)

Príslovkové určenie miesta na otázku „kde?“, vyjadrené spravidla predložkou in s ablatívom, alebo bezpredložkovým ablatívom pri slovách locus a pars s prívlastkom či s prívlastkami tōtus, medius, omnis.

Genitív subjektový (genitivus subiectivus)

Nezhodný prívlastok v genitíve pri dejovom podstatnom mene, ktorý označuje pôvodcu alebo vykonávateľa daného deja (napr. amor parentum – láska rodičov).

Genitív objektový (genitivus obiectivus)

Nezhodný prívlastok v genitíve pri dejovom podstatnom mene, ktorý označuje cieľ alebo predmet daného deja (napr. amor parentum – láska k rodičom).

Genitív a ablatív vlastnosti (genitivus et ablativus qualitatis)

Pádové väzby so zhodným prívlastkom označujúce vlastnosť; genitív sa používa pri určení počtu, váhy, ceny a druhu, ablatív pri telesných vlastnostiach a oba pády pri duševných vlastnostiach.

Particípium prézenta aktíva

Slovesné príčastie prítomné činné tvorené od prézentného kmeňa príponami -ns (gen. -ntis) alebo -ēns (gen. -entis), vyjadrujúce dej prebiehajúci súčasne s dejom riadiaceho slovesa.

Particípium perfekta pasíva

Slovesné príčastie minulé trpné tvorené od supínového kmeňa príponami -us, -a, -um, vyjadrujúce pasívny dej predčasný pred dejom určitého riadiaceho slovesa.

Particípium futúra aktíva

Slovesné príčastie budúce činné tvorené od supínového kmeňa príponami -ūrus, -ūra, -ūrum, vyjadrujúce zamýšľaný dej alebo dej následný po deji určitého slovesa.

Opisná konjugácia činná (coniugatio periphrastica activa)

Spojenie particípia futúra aktíva s tvarmi slovesa esse, vyjadrujúce, že niekto hodlá, chce alebo má v úmysle niečo vykonať.

Opisná konjugácia trpná (coniugatio periphrastica passiva)

Syntaktické spojenie gerundíva s tvarmi slovesa esse, ktorým sa vyjadruje trpná nutnosť (že sa niečo musí alebo má vykonať).

Deponentné slovesá (verba deponentia)

Slovesá, ktoré odložili aktívne tvary a majú iba pasívnu formu, no ich gramatický význam je činný alebo zvratný (napr. hortor, sequor).

Semideponentné slovesá (verba semideponentia)

Polodeponentné slovesá, ktoré majú deponentné tvary iba v prézentnom systéme (revertor) alebo iba v perfektnom systéme (audeō, gaudeō, soleō, fīdō, cōnfīdō, diffīdō).

Perfectopraesentia

Neúplné slovesá tvoriace len tvary perfektného systému, ktorých perfektum má prézentný význam a plusquamperfektum imperfektný význam (napr. meminī – pamätám si, ōdī – nenávidím).

Ablatív absolútny (ablativus absolutus)

Nezávislá polovetná väzba zložená z ablatívu mena a ablatívu particípia (alebo dvoch mien), vyjadrujúca sprievodnú časovú, príčinnú, prípustkovú alebo podmienkovú okolnosť hlavného deja.

Akuzatív s infinitívom (Accusativus cum infinitivo - ACI)

Polovetná väzba po slovesách zmyslového vnímania, myslenia a prejavu (verba dīcendī et sentiendī), kde podmet závislej vety stojí v akuzatíve a prísudok v infinitíve; prekladá sa vedľajšou vetou so spojkou „že“.

Nominatív s infinitívom (Nominativus cum infinitivo - NCI)

Osobná pasívna väzba vyskytujúca sa po pasívnych tvaroch slovies vnímania a rozprávania (napr. videor, dīcor, trāditur), kde podmet stojí v nominatíve a prísudok v infinitíve; do slovenčiny sa prekladá neosobne („hovorí sa, že…“, „zdá sa, že…“).

Gerundívum

Pasívne slovesné prídavné meno s koncovkami -ndus, -nda, -ndum tvorené od prézentného kmeňa, ktoré vyjadruje pasívnu nutnosť (majúci byť urobený).

Gerundium

Aktívne slovesné podstatné meno tvorené od prézentného kmeňa, skloňované v neutre singuláru podľa vzoru exemplum (okrem nominatívu), vyjadrujúce priebeh dejovej činnosti.

Súslednosť časov (cōnsecūtiō tempōrum)

Pravidlo určujúce čas konjunktívu vo vedľajšej vete podľa času hlavnej vety (hlavný čas vs. vedľajší čas) a časového pomeru k nej (súčasnosť, predčasnosť, následnosť).

Konjunktív vôle

Použitie konjunktívu v hlavnej vete vyjadrujúce rozkaz alebo výzvu (pomocou coni. praesens) a zákaz (pomocou coni. praesens alebo coni. perfectum so záporom nē).

Konjunktív želací (optatívny)

Konjunktív vyjadrujúci želanie (často s časticou utinam a záporom nē); prézens vyjadruje želanie splniteľné v prítomnosti, imperfektum nesplniteľné v prítomnosti, perfektum splniteľné v minulosti a plusquamperfektum nesplniteľné v minulosti.

Konjunktív neskutočnosti (ireálny)

Použitie konjunktívu vyjadrujúce neskutočný dej so záporkou nōn; konjunktív imperfekta označuje neskutočnosť v prítomnosti a konjunktív plusquamperfekta neskutočnosť v minulosti.

Konjunktív možnosti (potenciálny)

Použitie konjunktívu vyjadrujúce možný dej so záporkou nōn; konjunktív prézenta a perfekta vyjadruje možnosť v prítomnosti a budúcnosti, konjunktív imperfekta možnosť v minulosti.

Účelové vety (vety finálne)

Vedľajšie konjunktívne vety vyjadrujúce účel deja hlavnej vety, uvádzané spojkami ut (aby) a nē (aby ne-); viažu sa s konjunktívom prézenta po hlavnom čase a konjunktívom imperfekta po vedľajšom čase.

Zabraňovacie vety (verba impediendī)

Vedľajšie vety závislé na slovesách bránenia, odhovárania a zdráhania, uvádzané spojkami nē, quōminus a quīn s konjunktívom podľa pravidiel účelových viet.

Obavné vety (verba timendī)

Vedľajšie vety po slovesách strachu a obavy uvádzané spojkami nē (že, aby ne-) a nē nōn / ut (že ne-, aby); čas konjunktívu sa riadi tým, či obava patrí do prítomnosti, budúcnosti alebo minulosti.

Účinkové vety (vety konsekutívne)

Vedľajšie vety vyjadrujúce následok alebo účinok deja nadradenej vety, uvádzané spojkami ut (že) a ut nōn (že ne-), resp. quīn po zápornej hlavnej vete.

Podmienkové súvetie – forma skutočnosti (reálna)

Typ podmienkového súvetia, v ktorom predvetie aj závetie obsahujú indikatív; podmienka i následok sa vyjadrujú ako skutočné (spojky: sī – ak, nisi – ak nie).

Podmienkové súvetie – forma možnosti (potenciálna)

Typ podmienkového súvetia, v ktorom predvetie aj závetie obsahujú konjunktív prézenta alebo perfekta; podmienka i následok sa pokladajú za možné (spojky: sī – ak by, nisi – ak by ne-).

Podmienkové súvetie – forma neskutočnosti (ireálna)

Typ podmienkového súvetia s konjunktívom imperfekta (pre prítomnosť) alebo plusquamperfekta (pre minulosť) v predvetí aj závetí; podmienka i následok sa pokladajú za neuskutočniteľné (spojky: sī – keby, nisi – keby ne-).

Cum historicum

Syntaktické spojenie časovej spojky cum s konjunktívom imperfekta (pre súčasný dej) alebo plusquamperfekta (pre predčasný dej) v historickom rozprávaní minulých udalostí.

Väzba po slovesách iubeō a vetō

Špecifická latinská konštrukcia, kde pri činnom rode týchto slovies nasleduje väzba akuzatívu s infinitívom (ACI), zatiaľ čo v trpnom rode tvoria osobnú väzbu nominatívu s infinitívom (NCI).

Väzba miestnych mien (pri mestách a malých ostrovoch)

Pravidlo vyjadrovania miesta bez predložiek: na otázku „kde?“ genitívom pri I. a II. deklinácii sg. (Romae) a ablatívom pri III. deklinácii a pluráli (Carthāgine, Athēnīs); na otázku „kam?“ akuzatívom a „odkiaľ?“ ablatívom.

Zámenné adjektíva (adiectiva pronominalia)

Skupina prídavných mien (napr. alius, alter, tōtus, sōlus, nūllus, uterque), ktoré majú v genitíve singuláru pre všetky rody koncovku -īus a v datíve singuláru -ī, pričom v ostatných pádoch sa skloňujú podľa I. a II. deklinácie.