Slovenská poézia po roku 1945

počas vojny sa slov. lit. nerozvíjala, viacerí spis. boli väznení, na úteku, žili v ústraní

-slovenská poézia po 1945 sa delí na 5 období:

I. poézia v rokoch 1945-1948:

-po vojne vychádzajú diela DAVistov

-ozýva sa „ básnická generácia 1944“- najmladšia umelecká generácia

-najlepšie básne napísali počas SNP, po vojne sa táto generácia umelecky nerozvinula; niekt. vo vojne padli, iní sa odmlčali

-opäť sa ozývajú nadrealisti (Bunčák, Fabry)

-v prvej polovici 50. rokov bol nadrealizmus vyhlásený za protipokrokový smer, preto nadrealisti prestali experimentovať

-starší autori opäť vstupujú do lit., tvorili aj pred vojnou (Jesenský, Smrek)

-pomerne silné zoskupenie tvorila katolícka moderna

II. poézia v rokoch 1948-1956:

-socialistický realizmus sa stáva hl. umeleckou metódou

-básnici, kt. sa umelecky nechceli prispôsobiť, prestali tvoriť alebo emigrovali (Dilong)

-Smrek s Lukáčom sa museli načas odmlčať, lebo nechceli zmeniť svoju duchovnú orientáciu

-Laco Novomeský a DAVisti boli uväznení ako buržoázni nacionalisti

-v r. 1956 sa na druhom zjazde spisovateľov odhalili nedostatky schematizmu

-lit. sa môže orientovať (po kritike kultu osobnosti) na európske smery

-dielo nemá mať len zložku výchovnú, ale aj umeleckú

III. poézia v rokoch 1956-1968:

-boli rehabilitovaní DAVisti

-vychádzajú dovtedy zakázané diela

-v 60-tych rokoch niekt. spisovatelia opúšťajú ideové východiská socialistickej literatúry, experimentujú, používajú moderné umelecké postupy (napr. existencializmus)

-za rozhodujúci podnet pre rozvoj poézie treba považovať zbierky Milana Rúfusa- Až dozrieme a Miroslava Válka- Dotyky

-v r. 1958 vystúpila v časopise Mladá tvorba tzv. trnavská skupina- konkretisti; hovorí sa im aj expresívni senzualisti (Ľubomír Feldek, Ján Stacho a ďalší)

-považovali sa za druhú vlnu nadrealizmu, hlásili sa k európskej avantgarde

-prišli s novým tvorivým programom, odmietali konvenčnosť, zdôrazňovali právo na experiment, dôraz kládli na metaforu, reťazenie asociácií

-objektom básne sa neraz stával samotný jazyk

-v Mladej tvorbe sa vytvorila v 60-tych rokoch ďalšia básnická skupina 3 básnikov, tzv. osamelí bežci (Ivan Štrpka, Peter Repka, Ivan Laučík)

-odmietali zasahovanie ideológie do literatúry,

-poéziu chápali ako ničím nehatené sebavyjadrovanie, každý z básnikov mal vlastný štýl tvorby

- kládli dôraz na viacvýznamovosť básní

Poppoézia

Názov je zložený zo slov poézia a pop (z latinského „populus“ – zrozumiteľný ľudu).

Pomohla poézii získať masovú popularitu tak, že populárni speváci začali zhudobňovať texty básnikov a básnici zasa začali tvoriť básne určené priamo na zhudobnenie.

Najkvalitnejšie piesňové texty sa približujú umeleckej úrovni poézie – dá sa teda hovoriť o spievanej poézii – o poppoézii.

Najvýraznejšími osobnosťami textárskej tvorby v uplynulých desaťročiach boli:

• Kamil Peteraj (písal pre skupinu Prúdy, Paľa Hammela, Mira Žbirku, Mariku Gombitovú),

• Boris Filan (písal pre Prúdy a Elán).

Zaslúžili sa o výrazné zlepšenie kvality slovenských textov a o vznik modernej poppoézie.

Ich textárske začiatky sú spojené s prvými bigbeatovými (dnes nazývanými rockovými) skupinami v 60. rokoch 20. storočia. V 70. a 80. rokoch sa obaja podieľali na vydaní celého radu dlhotrvajúcich platní.

Z básnikov sú v tejto oblasti úspešní najmä Daniel Hevier a Jozef Urban (všetky jeho piesňové texty sú v zbierke Voda, čo nás drží nad vodou, ktorá vyšla po jeho smrti – zomrel ako 35-ročný pri autonehode).

KAMIL PETERAJ

• slovenský básnik a textár

• vo svojej tvorbe nasleduje úsilia básnikov tzv. trnavskej skupiny

• vo svojej tvorbe si všíma človeka modernej civilizácie, mapuje najmä problematiku medziľudských vzťahov a pocity odcudzenosti súčasníka

• jeho poézia spája osobné a nadosobné, časové a nadčasové prvky

• jeho najznámejšie piesňové texty sú: Medulienka (P. Hammel & Prúdy), Úsmev, Dievčatá (Modus), Atlantída, Balada o poľných vtákoch, Čo bolí, to prebolí (M. Žbirka & Martha), Koloseum, Vyznanie (M. Gombitová), V slepých uličkách (M. Žbirka & M. Gombitová), Modlitba lásky (R. Grigorov), Horehronie (Kristína) .

BORIS FILAN

• publikoval asi 300 piesňových textov

• jeho texty obsahujú jednoduchú, spontánnu poéziu všedného dňa

• vyjadruje sa výstižne, zrozumiteľne

• jeho texty vyšli v knihách: Túlavý psík, 69 textov, Kamalásky, Slávne texty slávnych piesní

• jeho najznámejšie piesňové texty sú: Kráľovná bielych tenisiek, Smrtka na pražskom orloji, Neviem byť sám, Stužková, Nie sme zlí, Tanečnice z Lúčnice (dvorný textár skupiny Elán).

JOZEF URBAN

• slovenský básnik a textár, predstaviteľ mladej generácie básnikov

• využil vplyvy poézie amerických beatnikov, zaradil sa k „rockovej“ básnickej generácii

• počas svojej textárskej kariéry spolupracoval s mnohými interpretmi (B. Dubasová, M. Žbirka, V. Patejdl)

• jedna z najznámejších piesní Voda čo ma drží nad vodou.

IV. poézia v rokoch 1969-1989:

-nastáva obdobie normalizácie, komunistická moc opäť výrazne zasahuje do umenia

-niekt. spisovatelia nesmeli publikovať

-v 70. rokoch sa niekt. aj mladí autori prispôsobili požiadavke tzv. angažovanosti a svojou poéziou sa hlásili k myšlienke socializmu

-v 2. pol. 80. rokov sa však už objavuje aj spoločenská kritika a revolta

V. poézia od roku 1989 po súčasnosť

-opäť uvoľnenie, nadväznosť na európske smery

Milan Rúfus

Milan Rúfus začal písať básničky už počas druhej svetovej vojny, niektoré z nich boli publikované v časopisoch, no prvá zbierka mu vyšla až v roku 1956, teda v čase, keď mal 28 rokov. Mal vtedy už za sebou štúdium slovenského jazyka a dejepisu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde zostal pracovať ako odborný asistent.

Nenápadná debutová zbierka básní Až dozrieme bola zásadným, prelomovým dielom v slovenskej poézií. Ani nie tak formou ako obsahom či náladou. Dobovo podmienené velebenie proletariátu a pracujúcich más sa uňho mení na ťažký údel roľníkov, na kríž, ktorý nesú chudobní. Jeho verše majú blízko k ľudovým piesňam, obrazmi, metaforami a témami sa vracia na liptovskú dedinu. Jeho literárnym vzorom bol I. Krasko.

„Bol to básnik smútku,“ hovorí o Milanovi Rúfusovi Ľubomír Feldek. „Dnes sa to nezdá zvláštne, ale vtedy to bolo považované takmer za protištátne,“ dodáva. „V päťdesiatych rokoch, po nastolení socialistického realizmu, prišiel opäť s naozajstnou poéziou,“ hodnotí Rúfusov vstup do literatúry lit. vedec Milan Hamada.

Po publikovaní svojho básnického debutu Milan Rúfus na dvanásť rokov zmĺkol. V roku 1968 vyšla jeho druhá kniha Zvony. V sedemdesiatych rokoch vydáva Rúfus zbierky Stôl chudobných (1972), Kolíska (1972), Chlapec maľuje dúhu (1974). Okrem toho vychádzajú knihy, v ktorých sa jeho verše spájajú s výtvarnými dielami Ľudovíta Fullu (Hudba tvarov). Vo svojej tvorbe vzdal hold ľudovej slovesnosti. Prebásnil aj slovenské ľudové rozprávky (Kniha rozprávok, Sobotné večery), čím sa začala jeho bohatá tvorba pre deti (Modlitbičky, Zvieratník...). Mnohé z nich venoval svojej mentálne postihnutej dcérke Zuzanke. Práve táto životná skúsenosť mu umožnila intenzívnejšie vnímať bohatstvo duševného života človeka. Nadviazal na kresťanský humanizmus, ktorý je príznačný v celej jeho tvorbe.

Milan Rúfus mal od začiatku svojej tvorby mimoriadne vysoké nároky na poéziu ako takú a na svoju tvorbu zvlášť: Báseň je, či má byť, svedomím. „Ale ty, báseň, neodpúšťaj. / Buď spravodlivosť tvoja.“ Jeho jazyk je vznešený až archaický, jeho metafory a obrazy sú často náboženské. Ešte aj angažovaná báseň o stavbe Trate mládeže má názov Ranná omša. Vyjadruje sa skratkovito, úsečne, pritom však ide do hĺbky. Vo svojich veršoch skrýva filozofiu života.

Písal aj eseje, prekladal diela najmä zo severských jazykov. Diela Milana Rúfusa vyšli v 20 svetových jazykoch.

Báseň Zvony detstva: Hlavný motív básne prezrádzajú prvé dva verše. „vždy príde deň, keď zjedia kľúč od dverí tajomstva.“ Je ním prechod dieťaťa do dospelosti. Je to proces, ktorý je nenávratný. Túto jeho vlastnosť autor považuje za zásadnú, nekompromisnú a veľmi naliehavú, čo zdôrazňujú stupňujúce sa, v tomto kontexte kľúčové slová: vždy, nikdy, nikdy viac, čiara, umierame, všetci.

Názov básne tu symbolizoval ukončenie, definitívne uzavretie etapy ľudského života, teda detstva, o čom hovorí druhá a tretia strofa: „A z ukradnutých zvonov špina čas razí falšované mince a kupuje, čo z detí ostalo.“ Tieto verše zdôrazňujú, že dokonca ani chradnúce spomienky nemajú v moci prinavrátiť ho.

Záver básne však naznačuje ďalšiu úroveň myšlienky. Zatiaľ čo sa v 1., 2. a 3. strofe autor venuje hlavnému motívu, v záverečnej vyjadruje svoj postoj a vzťah k tomuto obdobiu života každého človeka: „Tak umierame všetci…, v mrazivej noci na prah kladú hlavu a oči stále na kľučke.“

Jeden z najvýznamnejších a zároveň najkontroverznejších povojnových básnikov. Slovenskú literatúru obohatil prekladmi modernej svetovej literatúry.

Pracoval v rôznych časopisoch ako redaktor či šéfredaktor (Mladá tvorba, Romboid ). Po 1968 sa stal poslancom a pôsobil vo vysokých funkciách v KS. Ako minister kultúry SSR 1968 – 1988 tvrdo presadzoval ideológiu a prax tzv. normalizácie. V rokoch 1988 – 89 bol tajomníkom Zväzu čs. spisovateľov v Prahe.

Po r. 1989 Válek rozdelil spoločnosť – jedni ho vnímali ako básnika, ktorý sa zapredal režimu, iní ho charakterizovali ako menšie zlo, nakoľko počas svojej funkcie pomáhal mnohým spisovateľom a umelcom. Jeho život je zdokumentovaný v dokumentárnom filme z r. 2018 pod názvom Válek. Rodinní príslušníci ako aj ešte žijúci umelci, ktorí ho poznali, sa snažili poopraviť jeho negatívny obraz. V konečnom dôsledku je film výpoveďou, že Válek bol rozporuplná osoba, na jednej strane básnik európskeho mena, na druhej strane stroskotanec, ktorý sa zapredal politickému režimu.

Tvorba:

- pre Válka sú charakteristické 4 bás. zbierky, ktoré spája citovosť: Dotyky, Príťažlivosť, Nepokoj, Milovanie v husej koži. Snaží sa v nich zachytávať vnútorné rozpoloženie človeka mestského typu na rozdiel od Rúfusa, ktorý sa upriamoval na dedinu. Válek využíva asociácie, slovné hračky, v mnohých básňach badať hudobnosť veršov (preto sú aj niektoré jeho básne zhudobnené, najznámejšia je Jesenná láska od M. Žbirku). Blízke mu je pásmo, v niektorých básňach s funkčným využitím montáže (do veršov zakomponúva zlomky rozličných príbehov a ľudských osudov, ich vzájomné prelínanie, útržky novinových správ, motívy piesní, napodobeniny dobových šlágrov, aforizmy, viacnásobné metafory...)

- Písal aj knihy pre deti.

- Venoval sa tiež esejistickej práci a prekladom svetovej poézie.

Debutoval zbierkou Dotyky, kt. znamenala zásadný obrat v ponímaní poézie po období schematizmu. Upriamuje sa na intímnu lyriku – konkrétne medziľudské vzťahy, vzťahy medzi mužom a ženou.

Zb. Príťažlivosť

V básňach ide o individuálny osud človeka v zložitom modernom svete. V mnohých prípadoch ide o mikropríbeh, kt. má epické jadro a lyrické obrazy, kt. význam sa nedá vždy jednoznačne vysvetliť, pretože sú viacrozmerné a viacvýznamové. Mnohokrát ide o konfrontáciu vnútorného života človeka s vonkajšou realitou, kt. je zasahovaná civilizačnými problémami.

Najznámejšia báseň Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať – odsúdenie vojny, fašizmu.

V ďalšej zbierke Nepokoj sa prejavil ako analytik človeka a jeho situácie, nájdeme tu aj skepsu a dezilúziu. Reaguje tiež na domáce politické udalosti.

Báseň Zabíjanie králikov – kritika civilizovaného človeka – pozri rozbor básne

Zb. Milovanie v husej koži – vplyv surrealizmu.

Reagoval na zavraždenie J. F. Kennedyho – pohľad na svet a budúcnosť ľudstva je znepokojujúci.

V týchto posledných troch spomínaných zbierkach tvorí rozsiahle pásmové kompozície