Untitled Flashcards Set
Revolúcie v Rusku
V Rusku na začiatku 20. storočia pretrvávalo samoderžavie (neobmedzená vláda cára) so silnou cárskou políciou. Vo svetovej politike sa snažilo preniknúť na svetové moria ovládnutím čiernomorských úžin Bosporu a Dardanel, ktoré boli v moci Osmanskej ríše. Rusko sa na Balkáne snažilo presadiť aj podporovaním slovanských národov v boji za ich autonómiu, respektíve nezávislosť od Osmanskej ríše. Po neúspešných vojnách v Európe sa Rusko snažilo presadiť na Ďalekom východe, kde získalo od Číny rozsiahle územia a dosiahlo brehy Tichého oceána. Ruské ambície ovládnuť Mandžusko narážali na odpor Japonska, ktorý nakoniec vyústil do vojny. Rozpútala sa rusko-japonská vojna v rokoch 1904 - 1905 o vplyv v Mandžusku a Kórei, v ktorej Rusko utrpelo veľkú porážku na súši aj na mori. Vojna priniesla skazu ruskej flotily a vyčerpanie krajiny z bojov prehĺbilo hospodársku krízu v Rusku.
U obyvateľstva narastalo sociálne napätie a nespokojnosť s vládnymi pomermi v krajine. V januári 1905 v hlavnom meste Petrohrade, robotníci po nedeľnej omši zorganizovali procesiu. Vedení popom (pravoslávnym kňazom) pochodovali s ikonami k sídlu cára, k Zimnému palácu. Cárovi Mikulášovi II. chceli predložiť petíciu na zlepšenie pracovných podmienok robotníkov (osemhodinový pracovný čas, zavedenie minimálnej mzdy atď.). Pokojný sprievod robotníkov sa skončil krvavým incidentom, ktorý do dejín vošiel pod názvom krvavá nedeľa. Petrohradská posádka začala strieľal do davu ľudí salvu za salvou. Krvipreliatie v Petrohrade vyvolalo živelné vzbury a demonštrácie v priemyselných centrách krajiny a cár stratil sympatie obyvateľstva. K štrajkujúcim robotníkom sa pridali aj roľnícke vzbury na vidieku. Armáda s políciu nevedeli spacifikovať vzbúrený ľud. Nepokoje neutíchali a navyše prepukli aj v armáde, keď sa vzbúrili viaceré posádky, ku ktorým sa pripojili aj námorníci na krížniku Potemkin. Armáda patrila k oporám samoderžavia a jej nelojálnosť k cárovi predznamenávala oslabenie jeho moci.
Revolúcia v roku 1905 vyvrcholila v októbri zorganizovaním generálneho štrajku. Proti Mikulášovi II. sa búril národ, štrajkujúci železničiari odmietli prepraviť cárove lojálne jednotky. Mikuláš II. bol donútený urobiť ústupky a pod tlakom udalostí vydal 30. októbra 1905 tzv. októbrový manifest. Sľúbil v ňom zaviesť základné občianske práva a zvolať celoruský zákonodarný orgán – štátnu dumu (parlament), bez ktorého schválenia by nemohol vstúpiť do platnosti žiaden zákon.
Výdobytkami revolúcie z roku 1905 bolo vytvorenie dumy, vypísanie volieb a zavedenie politických strán. V Rusku začalo pôsobiť niekoľko politických strán, konzervatívne, liberálne, monarchistické aj ľavicové.
· Najznámejšou a najsilnejšou stranou bola liberálna konštitučno-demokratická strana známa akoKadeti.
· Liberálnou stranou boli aj tzv. okťabristi, ktorí svoj názov odvodzovali od októbrového manifestu, ktorý v Rusku považovali za rodný list politických strán.
· Druhou najpočetnejšou stranou boli tzv. trudovici, ktorí hájili záujmy roľníkov.
· K ľavicovým stranám patrili eseri – socialistickí revolucionári
· a Sociálnodemokratickárobotníckastrana Ruska, ktorá bola založená v roku 1898 a pracovala v ilegalite. V strane sociálnych demokratov nastal rozkol kvôli nezhodám v otázke členstva a strana sa rozdelila na dve frakcie, boľševikov a menševikov.
o Menševici na čele s JuliomMartovom boli umiernení a chceli budovať stranu s masovou členskou základňou. Boli verní odkazu Marxa, že socialistickej revolúcii musí predchádzať revolúcia buržoázna. Verili v prirodzený príchod socialistickej revolúcie po kolapse kapitalizmu, bez násilného prebratia moci. Snažili sa presadiť v parlamentoch a sformovali sa z nich sociálno-demokratické strany.
o Boľševici na čele s Vladimírom Iľjičom Leninom boli radikáli a svoju stranu budovali na prísnom centralistickom princípe. Chceli stranu málopočetnú, ktorú by tvorili profesionálni revolucionári. Tí mali socialistickú revolúciu robotníkov a roľníkov dobre naplánovať a nastoliť tak socializmus ihneď, ako to bude možné. Odmietali evolučnú cestu k socializmu a moc chceli prebrať násilnou cestou. Presadzovali zvrhnutie cárizmu, ich hlavní vodcovia sa zdržiavali v zahraničí vo Švajčiarsku, kde plánovali revolúciu. Sformovali sa z nich komunistické strany.
Mikuláš II. sa svojej moci nemienil úplne vzdať a ponechal si právo naďalej menovať vládu (ministrov), ktorá sa zodpovedala iba cárovi.
Rusko počas prvej svetovej vojny
Rusko vstúpilo do prvej svetovej vojny nepripravené, vojakom chýbala kvalitná výzbroj a výstroj. Vojaci túžili po mieri, chceli sa vrátiť domov k svojim rodinám. Medzi vojakmi narastali dezercie a šírili sa revolučne nálady. V Petrohrade od začiatku roku 1917 dochádzalo k masovým štrajkom a manifestáciám. K nespokojným robotníkom sa pridali aj vojaci petrohradskej posádky, ľud žiadal demokratizáciu a ukončenie vojny. V marci 1917 bol v Petrohrade vytvorený Dočasný výbor Štátnej dumy, ktorý mal pripraviť voľby do ústavodarného zhromaždenia.
Cár Mikuláš II. sa už nemohol oprieť o armádu a 15. marca 1917 abdikoval v prospech svojho brata Michala. Ten odmietol prijať trón, pokiaľ mu ho neponúkne Dočasný výbor, ktorý sa premenoval na Dočasnú vládu a prebral moc v krajine. Februárová revolúciazvrhla v Rusku cárizmus a vyhlásila republiku. Predsedom Dočasnej vlády sa stal Alexander Kerenskij. Vo vláde mali prevahu kadeti a ďalšie pravicové konzervatívne aj liberálne strany, ktoré sa snažili zaviesť konštitučno – demokratické zriadenie. Dočasná vláda sa rozhodla pokračovať v spojeneckých záväzkoch Ruska a neukončiť vojnu, ale v nej naďalej pokračovať po boku Dohody. Strácala tak podporu obyvateľstva, ktoré svoju nespokojnosť vyjadrovalo v Petrohrade protivojnovými demonštráciami.
Napätú situáciu v Rusku pozorne sledovalo Nemecko, ktoré chcelo za výhodných podmienok ukončiť vojnu na východnom fronte. Nemci v špeciálnom obrnenom vagóne previezli 32 boľševikov na čele s V. I. Leninom a jeho manželkou N. Krupskou z neutrálneho Švajčiarska cez neutrálne Švédsko do Ruska. Leninovi poskytli aj financie na propagandu a vyzbrojenie revolucionárov – červených gárd. Predpokladali, že sa boľševikom podarí prevrat a po uchopení moci podpíšu s Nemeckom separátny mier.
V Rusku sa už v marci 1917 v priemyselných mestách vytvorili soviety (rady). Boli to revolučné orgány, v ktorých mali svojich zástupcov robotníci aj vojaci. Najdôležitejší bol petrohradský soviet, v ktorom mali zastúpenie ľavicové strany, menševici a eseri, neskôr v ňom dominantné postavenie získali boľševici. V hlavnom meste sa začalo vytvárať druhé centrum moci a v krajine nastalo dvojvládie. V armáde bola veľká dezercia, trpela zlým zásobovaním a bola vystavená boľševistickej propagande plnej sľubov o ukončení vojny a sociálnej demagógie, ako napríklad prerozdelenie pôdy, či riadenie priemyselnej výroby robotníkmi.
V júli 1917 sa boľševici pokúsili o prevrat po neúspešnej ofenzíve ruskej armády, ktorá v Petrohrade vyvolala nepokoje. K ich neúspechu prispeli kompromitujúce informácie o ich napojení s nemeckým generálnym štábom. Obvinili ich, že sú nemeckí agenti a stratili podporu vojakov. Na Lenina bol vydaný zatykač a musel ujsť do Fínska. Trockij s ďalšími boľševikmi boli uväznení.
V auguste 1917 Dočasná vláda čelila pravicovému puču generálaKornilova, ktorý chcel nastoliť vojenskú diktatúru. Do boja proti monarchistom sa zapojili boľševici, čím si získali sympatie obyvateľstva a uväznení boľševici sa dostali na slobodu. Ich vplyv v petrohradskom soviete narastal, až v ňom napokon prebral moc vynikajúci organizátor Trockij, pravá ruka Lenina. Lenin v petrohradskom soviete pripravoval plán prevratu.
V októbri 1917 bol vytvorený Vojenský revolučný výbor a ozbrojené povstanie sa stalo verejnou záležitosťou. Dočasná vláda výbor vyhlásila za nelegálny a zakázala boľševickú tlač. Na to reagovali boľševici ozbrojeným vystúpením, keď červené gardy začali v noci zo 6. na 7. novembra 1917 obsadzovať strategické budovy v Petrohrade. Zmocnili sa stanice, pošty, telegrafných staníc, mostov atď. a to všetko bez odporu vládnych vojakov. Večer 7. novembra 1917 zaútočili na Zimný palác a členov Dočasnej vlády uväznili v Petrohradskej pevnosti. V Rusku sa k moci bez krvipreliatia dostali boľševici. Podľa ruského juliánskeho kalendára sa tak udialo 25. októbra 1917 a boľševický prevrat sa v komunistickej literatúre označoval ako Veľká októbrová socialistická revolúcia (VOSR).
Upevnenie moci boľševikov
Lenin si uvedomoval, že po prevrate si potrebuje upevniť moc. Následne boľševici vydali niekoľko dekrétov, ktorými si chceli zabezpečiť podporu ľudu.
· Dekrét o vláde stanovil, že vládu preberá Rada ľudových komisárov (ministrov), ktorá pozostávala výlučne z boľševikov na čele s Leninom.
· Dekrét o pôde sľuboval pozemkovú reformu a prerozdelenie pôdy roľníkom.
· Dekrét o mieri mal ukončiť čo najrýchlejšie vojnu (túto snahu už mala aj Dočasná vláda).
· Dekrét o práve národov na sebaurčenie mal upokojiť situáciu v okrajových častiach Ruska, aby sa národy neobávali násilnej rusifikácie a nesnažili sa o samostatnosť.
· Dekrét o oddelení cirkvi od štátu predznamenal proticirkevnú politiku boľševikov.
Rusko začalo viesť s Nemeckom a Rakúsko–Uhorskom mierové rokovania, čím sa rozhodlo zradiť svojich európskych spojencov. Mierové rokovania ukončil separátny mier podpísaný v Brest-Litovsku 3. marca1918. Rusko mier podpísalo aj za cenu obrovských územných strát (Pobaltie, Poľsko, časť Ukrajiny).
Občianska vojna v Rusku 1918 - 1921
Vytúžený mier v Rusku dlho netrval, čoskoro boľševici rozpútali občiansku vojnu, ktorá mala oveľa hrozivejší dopad na ľudí, ako prvá svetová vojna a začala jednu z najhrozivejších epoch v dejinách Ruska. Boľševici, ktorí sa začali nazývať komunistami, rozohnali v januári 1918 Ústavodarné zhromaždenie (po tom čo vo voľbách získali iba štvrtinu hlasov).Krajine mala vládnuť jedine komunistická strana. Proti tomu ostro protestovali ostatné politické strany a opozícia pochopila, že zvrhnutie moci komunistov je možné iba vojenskou cestou. K významným osobnostiam boja proti komunistom patril admirál Alexander Kolčak, ktorý bojoval v oblasti Sibíri a vyhlásil sa za najvyššieho vládcu Ruska.
V rokoch 1918 – 1921 zúrila v Rusku občianska vojna červených proti bielym. Pre Červenú armádu komunistov sa používalo označenie červenoarmejci a pre bielu armádu protiboľševikovbielogvardejci. Červená armáda, ktorej velil Lev Trockij, viedla vojnu s nesmiernou krutosťou. Počas vojny viedla politiku vojnového komunizmu, rekvirovala potraviny a dobytok, čo v krajine spôsobilo obrovský hladomor. Po počiatočných úspechoch Bielej armády prešla Červená armáda do protiútoku, ktorý dovŕšila víťazstvom.
Dohodové štáty, Francúzsko, Veľká Británia a Japonsko intervenovali v prospech bielogvardejcov v prístavných mestách v Murmansku, Archangeľsku a Vladivostoku. Ich cieľom bolo zachrániť vojenský materiál v prístavoch, ktorý tam bol pôvodne dopravený pre cársku armádu. Boľševickému prenasledovaniu neunikla ani cárska rodina Romanovcov, ktorú dali v roku 1918 hromadne popraviť, keď hrozilo ich oslobodenie a obnovenie monarchie.