Komplexný prehľad neohybných slovných druhov v slovenčine

Charakteristika a rozdelenie prísloviek

Definícia a základné vlastnosti: - Príslovky sú neohybné a plnovýznamové slovné druhy. - Vyjadrujú okolnosť alebo vlastnosť deja. - Majú platnosť vetného člena: tvoria určovací sklad najmä s prísudkom (napr. utiecť domov), ale môžu sa spájať aj s prídavným menom (napr. veľmi pekný, dosť dobrý), s inou príslovkou (napr. celkom pomaly) a zriedkavo aj s podstatným menom (napr. cesta späť).
Rozdelenie prísloviek podľa významu: - a) Miesta: Odpovedajú na otázky Kde? Kam? Kade? Odkiaľ? Pokiaľ? Príklady: vysoko, dole, vpravo, okolo, zhora, potiaľ, uprostred. - b) Času: Odpovedajú na otázky Kedy? Odkedy? Dokedy? Ako dlho? Príklady: zrána, včera, zvečera, oddnes, dozajtra, stále. - c) Spôsobu: Odpovedajú na otázky Ako? Akým spôsobom? Nakoľko? Príklady: dozlata, dobre, hlasno/e, plynulo/e, skvele/o, trocha/u, veľmi. - d) Príčiny: Odpovedajú na otázky Prečo? Načo? Začo? Z akej príčiny? Príklady: náročky, nadarmo, zámerne, zato, náhodne.

Stupňovanie prísloviek

Podmienka stupňovania: Stupňovať môžeme príslovky, ktoré sú odvodené od akostných prídavných mien.
Spôsoby stupňovania: - a) Pravidelné stupňovanie: - $1.$ stupeň: základný tvar s príponou $-o$ (napr. rýchlo, krátko). - $2.$ stupeň: prípona $-šie$ , $-ejšie$ (napr. rýchlejšie, kratšie). - $3.$ stupeň: predpona naj- + tvar $2.$ stupňa (napr. najrýchlejšie, najkratšie). - b) Nepravidelné stupňovanie: - dobre – lepšie – najlepšie - zle – horšie – najhoršie - málo – menej – najmenej - veľa – viac – najviac - pekne – krajšie – najkrajšie - veľmi – väčšmi – najväčšmi - ďaleko – ďalej – najďalej - c) Opisné stupňovanie: Realizuje sa pridaním ďalšej príslovky, napr. vpravo – väčšmi vpravo – najväčšmi vpravo.
Určovanie pri príslovkách: Pri gramatickom rozbore určujeme druh príslovky a stupeň (ak sa daná príslovka dá stupňovať). Príklad: „Usiluj sa zdravšie žiť.“ – príslovka zdravšie je príslovka spôsobu v $2.$ stupni.

Pravidlá písania prísloviek

1) Krátkosť prípony: Slovotvorná prípona príslovky je vždy krátka (napr. pekne, slovensky, zdravo). Niektoré príslovky pripúšťajú dvojtvary s príponou „-e“ aj „-o“.
2) Písanie dovedna: - Dovedna sa píšu príslovky vzniknuté spojením predložky (alebo iného slovného druhu) a podstatného mena (napr. s-, na-, nad-, málo-, dolu- + podstatné meno). - Príklady: sčasti (Darí sa nám iba sčasti.), naprostredku, nadránom (Prišiel až nadránom.), donedávna, doluznačky. - Dovedna sa píšu aj príslovky zložené z dvoch prísloviek. Podmienkou je, že medzi predložku a slovo sa už nedá nič vložiť. Príklady: dennodenne, svätosväte, zriedkakedy.
3) Písanie dovedna aj osobitne: - Týka sa prísloviek vyjadrujúcich farbu a niektorých prísloviek vyjadrujúcich vek či vzrast od určitých čias. Prednosť sa dáva písaniu dovedna. - Príklady: dobiela/do biela, načerveno/na červeno, odmlada/i / od mlada/i, odmala/od mala.
4) Písanie osobitne: - Príslovky vyjadrené v spojení so slovesami hovorenia (hovoriť, rozprávať, písať, poznačiť si, zaznamenať) sa v spojení s predložkou „po“ píšu osobitne (napr. hovoriť po francúzsky, písať po taliansky). - Osobitne sa píšu ustálené príslovkové výrazy: na nerozoznanie, na nepoznanie, na neuverenie, do zúfania, do omrzenia.
5) Písanie so spojovníkom: - Používa sa pri typoch: široko-ďaleko, zôkol-vôkol, sem-tam, hore-dole, chtiac-nechtiac, zoči-voči, voľky-nevoľky, krížom-krážom, raz-dva (vo význame urobiť niečo rýchlo).
6) Zmena predložky „z“ na predponu „s-“: - Ak sa pôvodná predložka „z“ napojila na neznelú spoluhlásku príslovky, mení sa na „s-“. - Príklad: „Opísal to z časti knihy.“ (predložka s podstatným menom) vs. „Sčasti má pravdu.“ (príslovka). - Príklad: „Ranu mal z opaku ruky.“ vs. „Tresol mu spakruky.“ - Ak sa napája na znelú alebo zvučnú spoluhlásku, „z“ sa nemení (napr. zdola, zhora, zrána).

Príslovky v kontraste s inými slovnými druhmi

1) Príslovky a predložky: - Slová ako okolo, vedľa, dole, poniže môžu byť príslovkami aj predložkami. - Ako príslovky sa spájajú s prísudkom: Bežal okolo. Strelil vedľa. Pozeraj dole! Autobus stojí poniže. - Ako predložky stoja pred ohybným slovným druhom a nespájajú sa priamo s prísudkom: Bežal okolo školy. Strelil vedľa brány. Padá dole brehom. Stojí poniže domu.
2) Príslovky a častice: - Slová ako dobre, skôr, veľmi môžu byť časticami, ak hodnotia výpoveď a neviažu sa na prísudok. - Ako príslovky: Bolo mi dobre. Príď skôr. Veľmi sa páči. - Ako častice: Dobre, nezabudnem. (uvádzacia častica, oddelená čiarkou). Je skôr žltý ako oranžový. Veľmi ju nevidel.
3) Príslovky a citoslovcia: - Ako príslovky: Výborne sa mu darí. Choď dočerta. - Ako citoslovcia: (oddelené čiarkou) Výborne, tak to má byť. Dočerta, ako to mám urobiť.

Predložky: Charakteristika a rozdelenie

Základná charakteristika: - Stoja pred podstatnými menami, prídavnými menami, zámenami a číslovkami. - Vyjadrujú vzťahy medzi slovami. - Sú to neohybné a neplnovýznamové slovné druhy. - Nemajú funkciu vetného člena.
Rozdelenie podľa pôvodu: - a) Prvotné: Nemôžu byť iným slovným druhom (z, v, za, do, popod, poza, ponad). - b) Druhotné: Môžu byť iným slovným druhom alebo z neho pochádzajú (okolo, dolu, hore, vôkol, uprostred, vinou, vďaka, následkom, koncom).
Rozdelenie podľa zloženia: - a) Jednoduché: Tvorené jednou predložkou (z, v, do, okolo, medzi, miesto). - b) Zložené: Tvorené viacerými predložkami (popod = po + pod, spoza = s + po + za, pomedzi = po + medzi).

Vazba predložiek s pádmi a správne používanie

Väzba s pádmi: - Predložky sa viažu s tvarmi mien. Niektoré s jedným pádom, iné s viacerými. - Predložka za sa viaže s tromi pádmi: Prišli za rána (G), vydala sa za Jana (A), stál za domom (I). - Predložka z/zo sa viaže výhradne s genitívom (G). - Predložka s/so sa viaže výhradne s inštrumentálom (I). - Vokalizácia predložiek: Jav pridávania vokálu k predložke pre ľahšiu výslovnosť (napr. k -> ku, z -> zo).
Prehľad správnych a nesprávnych predložkových väzieb: - Nástroj/prostriedok: správne „píšeme perom“, „rozbila to kameňom“ (bez predložky s); nesprávne „píšeme s perom“. - Spôsob: správne „píšeme s veľkým písmenom“; nesprávne „píšeme veľkým písmenom“. - Čas: správne „Je o päť minút dvanásť.“; nesprávne „Je za päť minút dvanásť.“ - Účel/cieľ: správne „Idem po teba.“, „Kniha na opakovanie učiva.“, „Prišli s cieľom zvíťaziť.“, „počas choroby“; nesprávne „pre teba“, „pre opakovanie“, „za účelom“, „po dobu“. - Miesto/smer: správne „kdesi pri Prešove“, „som v internáte, v izbe“, „hovor do mikrofónu“; nesprávne „u Prešova“, „na internáte, na izbe“, „na mikrofón“. - Stav a iné: správne „Vzhľadom na to…“, „postavenie mimo hry“, „z pravopisnej stránky“, „buď ku mne milý“, „priprav sa na odpoveď“, „závisí od teba“; nesprávne „Vzhľadom k tomu“, „mimo hru“, „po pravopisnej stránke“, „na mňa milý“, „priprav sa k odpovedi“, „závisí na teba“.

Spojky a pravidlá písania čiarok

Základná charakteristika: - Spájajú vetné členy a vety. - Sú neohybné, neplnovýznamové a nemajú platnosť vetného člena.
Rozdelenie spojok: - Priraďovacie: a, i, aj, ani, ba, ba aj, nielen – ale aj, ale, no, lež, lenže, iba, ibaže, však, alebo, buď, či, alebo – alebo, či – či, buď – alebo. - Podraďovacie: že, aby, žeby, keď, či, lebo, pretože, ako, hoci, kým, len čo. - Zameniteľné výrazy: Úlohu spojok plnia aj opytovacie/vzťažné zámená: kto, čo, ktorý, aký, čí, kde, kade (napr. „Povedz, kde bývaš.“, „Kúpila som si šaty, aké svet nevidel.“).
Pravidlá nepísania čiarky: - Pred priraďovacími spojkami: a, i, aj, ani, alebo, či (napr. „Ľúbil ju aj neznášal.“). - Výnimka: Ak sa tieto spojky opakujú, pred každou ďalšou sa čiarka píše (napr. „Aj ju ľúbil, aj ju občas neznášal…“). - Pred porovnávacími spojkami: ako, než, sťa, ani v prípade prirovnania (napr. „Bol vysoký ako jedľa.“). - Pozor: Ak spájajú vety v súvetí, čiarka sa píše (napr. „Je to lepšie, ako som čakal.“).
Pravidlá písania čiarky: - Pred ostatnými priraďovacími a všetkými podraďovacími spojkami (no, ba, lebo, ak…). - Pred spojkou „a“, ak je súčasťou zložených spojok: a preto, a teda, a tak, a predsa, a jednako, a to. - Ak sa stretnú dve spojky vedľa seba, čiarka sa píše pred prvou z nich (napr. „História ukázala, že keď treba…“). - Pri spojke „a“ vo význame odporovania (napr. „Koniec jari je tu, a on sa ešte neukázal.“) je písanie čiarky voliteľné (podľa novšieho odporúčania sa nemusí písať).

Častice a ich funkcia

Charakteristika: - Neohybné, neplnovýznamové slová bez platnosti vetného člena. - Vyjadrujú postoje (pochybnosť, istota, súhlas, nesúhlas, približnosť, pravdepodobnosť, zdôraznenie, spresnenie, vysvetlenie). - Často stoja na začiatku výpovede. - Príklady: vraj, asi, možno, určite, stopercentne, veď, zrejme, aspoň, fakt, iba, pravdaže.
Vydeľovanie čiarkami: - Áno: Ak sú vnútri vety a dajú sa osamostatniť ako samostatná výpoveď (napr. „Neteší sa, naopak, zúri.“; „Bohužiaľ, musíme už končiť.“). - Áno: Ak spresňujú alebo vysvetľujú časť výpovede (napr. „Dnes, presnejšie dnes popoludní prídem.“). - Nie: Ak nimi zdôrazňujeme konkrétny vetný člen (napr. „Počasie sa hádam umúdri.“, „To určite všetci videli.“). - Nie: Ak sú na začiatku viet a majú len uvádzaciu alebo pripájaciu funkciu (napr. „Nech teda dobehne!“, „Kiež by konečne zapršalo!“, „Či ozaj prídeš?“).

Citoslovcia

Charakteristika: - Neohybné, neplnovýznamové slová vyjadrujúce city, vôľu alebo zvuky. - V priamom použití nemajú platnosť vetného člena.
Rozdelenie citosloviec: - Vlastné: vyjadrujú cit a náladu – ech, ó, jaj, fíha, fuj, jej, ha-ha-ha, chi-chi-chi, bŕŕ. - Zvukomalebné: napodobňujú zvuky – čľup, kvak, hav, bum, bác. - Vôľové: vyjadrujú pokyn k činnosti – hľa, hijo/hijó, pst/psst, pŕ/pŕŕ.
Pravopis a interpunkcia: - Citoslovcia vo vete štandardne oddeľujeme čiarkami (napr. „Haj, húsky!“, „Bŕŕ, aká zima.“). - Výnimka: Ak citoslovce nadobudne platnosť vetného člena, čiarka sa nepíše (napr. „Hlasné hurá sa ozývalo štadiónom.“, „Nad jazerom zaznelo joj.“, „Žaba čľup do vody.“). - V citoslovciach sa často píše mäkké „i“ aj po tvrdých spoluhláskach (kikirikí, tik-tak, hihihi, hijo). - Variabilita zápisu: Niektoré citoslovcia možno písať viacerými spôsobmi (napr. čary-mary / čáry-máry, cupy-lupy / cupi-lupi).